banner s kostolmi našej farnosti

Rímskokatolícka farnosť Nitrianske Pravno
Filiálky: Malinová, Chvojnica, Solka




Ako sláviť eucharistiu?

Tieto úvahy sa nesnažia byť za každú cenu originálne, ich cieľom je poukázať na štruktúru eucharistického slávenia, nájsť prepojenie jednotlivých jeho častí a usporiadať ich tak, aby platil výrok: Omša nie je to, čo sa hovorí alebo počúva, ale to, čo sa koná. Táto tendencia napokon odpovedá výzve Druhého vatikánskeho koncilu k tomu, aby sa veriaci aktívne a činne zapájali do liturgie. Nepomáha im v tom len to, že liturgiu slávime v reči ľudu, že vidia, čo pri oltári robíme, ale dôležitý je aj náš prístup k jednotlivým častiam eucharistickej bohoslužby. Pamätajme na slová Yvesa Congara: „Eucharistia vytvára Cirkev, Cirkev vytvára Eucharistiu.” Je nám jasné, že tými, kto priamo Eucharistiu v mene Cirkvi tvoríme, sme my kňazi.

Túto prednášku som spracoval podľa knihy kňaza lyonskej diecézy v Francúzsku, profesora Pastorálneho inštitútu náboženských vied v Lyone, Henri Denisa: Ako sláviť Eucharistiu?

V našej úvahe nám pomôže nasledujúca schéma:

Prelínajú sa v nej dve roviny znázornené dvomi úrovňami schémy: horizontála – krivka časového posunu, dynamika slávenia, čiara súvislosti… bez nej by slávenie bolo roztrieštené na nevýrazné úseky a vertikála – priamka časového rozdelenia, niekedy aj priestoru. Tu akoby sa slávenie delilo na jednotlivé deje, bez ktorých by slávenie bolo monotónne a bez vzostupu. Obyčajne bývajú štyri a medzi nimi priestor na uzobranie. Samozrejme, každé slávenie je originálne a nebude otrockou kópiou tohto prehľadu.

Vstupné obrady

Prvou časťou je dej zhromažďovania – jednoducho vstupné obrady. Ich úlohou je zhromaždiť sa, teda odpovedať na pozvanie. Pretože keď sa zhromažďujeme, zhromažďuje nás Kristus. (Je známe, že latinské convocare zodpovedá gréckemu ek-kaleo = volať späť, a odtiaľ je ek-klesia = Cirkev, teda tí, ktorí sú zvolaní.) Zhromažďovať sa v Kristovom mene znamená vytvárať Cirkev. Zhromaždiť sa k slávení Eucharistie ale znamená aj vytvárať nový život, nový svet k oslave vzkrieseného Krista. Vstupné obrady sú cestou, ktorou stúpame až na horu – Horu Premenenia – a tu vnímame, ako veľmi dôležité je na túto cestu pripraviť sa čo najlepšie.

K tomu, aby sme sa zhromaždili, potrebujeme čas – a teraz nemyslíme len fyzický čas, ale predovšetkým vnútorný čas – je to, obrazne povedané, čas vstupu do chóru všetkých spevov sveta – spevy spomienok na udalosti nášho života, naše dobré skutky, rôzne stretnutia celého týždňa, ale i nezhody, choroby, smútok… a preto aby sme sa obnovili, potrebujeme „nové správy” – teda moc vzkrieseného Krista, ktorá nás obnovuje a mala by prekryť všetky správy tohto sveta. Kým sa začne slávenie, musíme si ujasniť, čo si so sebou prinášame a čo si máme odniesť.

Pre zhromaždenie ďalej potrebujeme miesto. A to miesto je ako šaty – môžu byť slávnostné, čisté, moderné, ale aj zaprášené, obnosené, smiešne… aj kostol – miesto slávenia, môže byť všedné, fádne, „obnosené”. Na jednej strane si musíme jasne uvedomiť, že miesto kam vstupujeme, nie je obyčajné miesto (tak ako šaty na nedeľnú omšu nie sú obyčajné), ale miesto výnimočné. A k tomuto vedomiu nám pomáha jeho stvárnenie… preto zariadenie kostola nie je „obyčajné”, ale je výnimočné… myslíme tvar budovy, jej vnútornú atmosféru, výzdobu a pod.

Pozorujme veriacich vstupujúcich do kostola: idú každý sám pre seba… tvoria nesúrodý zástup, plný „dier”. Zhromažďovať sa znamená tvoriť to, čím sme, teda Kristovo Telo… a ak chceme Krista prijímať, sme schopní vytvoriť jeho Telo?

Ak máme tvoriť jednotu, potrebujeme k tomu aj istý rytmus života. Inak nám všetko zovšednie a ostaneme mŕtvi. A my máme čo robiť s ľuďmi prepracovanými, unavenými stresom, prostredím našej civilizácie! Máme čo robiť, aby sme oživili tých, ktorí prichádzajú bez života… Týmto rytmom dosahujeme odlišnosť. Preto je dôležité striedanie medzi sviatočným a nesviatočným slávením, výnimočným a obvyklým, veľkým a skromnejším. Nie je nič namáhavejšie ako chcieť sláviť ako sviatok každý deň týždňa. Rytmy musia byť rozmanité. Aj stretnutie s Kristom – vieme to z evanjelia – je niekedy výnimočné, božské, inokedy priam banálne, ľudské, ako stretnutie človeka s človekom. Ale vždy je nové. A preto aj slávenie Eucharistie musí byť vždy nové, vždy s novým rytmom… A tento rytmus „odštartujeme” práve úvodnými obradmi.

Obrad je vždy predvídaný, je to niečo „naprogramované”, ale menej známe je to, že obrad „pracuje”, že nás spracováva, aj keď si to neuvedomujeme. Inak povedané: úvahy a krásne myšlienky, doteraz povedané, nie sú obsiahnuté len v našom vedomí, akoby stačili samy osebe. Nie, ony exitujú len ak sa obrad koná… preto liturgia nie je to, čo sa vysvetľuje, ale to, čo sa koná.

Ak teda majú byť vstupné obrady správne, musia nás nechať „vstúpiť”, a to umožní ich štruktúra:

Vstupný spev – je časom, kedy sa všetci majú zjednotiť, vytvoriť jedno telo zhromaždenej Cirkvi, vstúpiť do slávenia: rovnako kňaz ako veriaci. Je to spev, ktorý nepotrebuje špekuláciu alebo meditáciu. Má byť taký, aby sme sami vycítili ovzdušie dňa a jeho tajomstvo. Teda: tento spev z nás skladá mozaiku zhromaždenia – ukazuje jej tvar, farbu i obraz, ktorý vytvára.

Pozdrav celebranta – kňaz sa prvýkrát obracia k ľudu, oslovuje ho. Je to psychologicky veľmi dôležité, obracia pozornosť na to miesto, kde sám stojí, k jeho tvári, gestám – Všíma si ľudí? Listuje v knihe? Napomína miništrantov? … Sú tu dva prvky: predpísaný obrad – známy pozdrav a známa odpoveď, ale aj prvok originálny – improvizované slovo. Vždy krátke, najviac tri vety. Musíme začať rozkladať oheň trieskami; ak hodíme ako prvé veľké poleno, ohník zhasne. Zlatým pravidlom je: obraciame sa k ľudu Božiemu, teda je to ľud, ktorý Boh miluje, a nie ľud, ktorý napomíname a uspávame.

Prvky budovania – vytvárame klenbu, a toto sú jej tri základné kamene: úkon kajúcnosti – je to výkrik človeka, ktorý stretáva dokonalého Boha: „Nepribližuj sa ku mne, lebo som človek hriešny”, výkrik, ktorý vzbudzuje bázeň, nie sebaobviňovanie. Kyrie eleison – nie je úkonom kajúcnosti, nemýľme si to! Sú to prosebné litánie. Glória – spev, ktorému treba zachovať dynamiku smerujúcu ku kolekte.

Kolekta – druhý zásah kňaza do zhromaždenia. Je to zhrnutie nielen úmyslov veriacich, ale aj ich samotných. Táto modlitba uzavrie to, čo sa konalo a otvorí to, čo má prísť.

Liturgia slova

Čo povie bohoslužba slova o Eucharistii? – Odpovieme jedinou vetou, ktorá sa stane celou teológiou: A Slovo sa Telom stalo… Nestačí teda, aby Cirkev vytvorila len telo – musí to byť telo Slova.

Najkrajšiu dynamiku liturgie slova predstavuje púť učeníkov do Emauz. Prijímajú slovo, horí im srdce, rastie ich viera a až tak spoznávajú Krista pri lámaní chleba. Sláviť liturgiu slova teda neznamená len pekne rozprávať pred prijímaním, je to vyznanie viery v Boha, ktorý sa zjavil v ľudských dejinách. Vynechať Slovo by teda znamenalo neprijať Telo, preto prijať Eucharistiu znamená najprv jesť chlieb evanjelia. Je to slovo hovorené, ale i slovo, ktoré má odozvu, musí pôsobiť, a to je katechéza. Je to slovo očakávané, i neočakávané – paradox – v tom slove je niečo, čo naplní naše očakávania, ale i niečo, čo nás prekvapí. Ak nás neprekvapí, znamená to, že chceme od Boha počuť len to, čo už vieme. Je to slovo, ktoré sa pýta, ťahá nás, ale i oslobodzuje. Opäť zdanlivý paradox. Sú slová uspokojujúce, ktoré ale nič neznamenajú pre náš rast a sú slová, ktoré pôsobia ako náraz, ktorý nás rozhýbe. Evanjelium je plné takých slov. Je to slovo, ktoré prináša spásu. Slovo, ktoré sa mení na telo, na Eucharistiu – a tá je podstatným úkonom našej spásy.

Darovanie tohto slova sa deje v dialógu medzi Bohom a ľuďmi, a to je zmluva – známa téma, ktorá preteká ako podzemná rieka celými dejinami Izraela – dejinami spásy. Bohoslužba slova nás teda vnáša do tejto histórie, a preto vždy začíname čítaním Starého zákona. Až potom sa vynára Nový zákon – nová zmluva, v ktorej kulminuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť a vrcholí v Eucharistii.

Až tu vidíme, aké by bolo nesprávne obmedziť slávenie Eucharistie len na premenenie a prijímanie. Je to akoby sme nechceli čítať celú dejepisnú knihu, ale len jej doslov. Naše srdce musí vždy chcieť objavovať dejiny spásy ako niečo nové… naše slávenie musí byť natoľko silné, že z toho, čo je z hľadiska ľudského času dávno minulé, urobíme udalosť stále novú. No problémom je vedieť, ako slovo počúvať a ako ho správne podať.

Ako prvé musíme vedieť, že slovo sa v nás dovŕši jedine v mlčaní. Preto prelíname bohoslužbu slova chvíľami ticha. Je to podobné ako v hudbe: pauza a odsadenie sú rovnako dôležité ako akákoľvek nota. Preto čítame pomaly, primeraným a dôrazným hlasom. Každé čítanie je interpretáciou. Hlas ženy nepovie to isté, čo hlas muža. Prudký a úsečný hlas nepredstaví rovnakého Pavla ako hlas jemný a teplý. Nie je vhodný jednotvárny a neúčastný hlas, ale ani teatrálnosť. Najväčší problém liturgického čítania je to, že má byť osobné i odosobnené zároveň. Dajme pozor na prípady, ktoré sa stali: istá pani nasadila pri čítaní rozhodný tón, udrela sa v prsia a zvolala: Ja, Pavol… to bol zlý začiatok epištoly. V inom prípade požiadali snúbenci, aby mohli dialogicky čítať slávny text Piesne piesní. Keď z jeho úst nežne zaznelo: „Poď, moja holubica, moja krásna…”, vyvolalo to rozpačité úsmevy – o jej kráse sa dalo diskutovať…

Musíme si uvedomiť, že prvky bohoslužby slova sú ponukou slova. A to je pochopiteľné pre slávenie, pri ktorom nie je dôležité to, čo dávame alebo prinášame, ale to, čo prijímame. Dostávame Božie slovo prostredníctvom Písma: po prvom čítaní rozjímame pri speve žalmu… ten je odozvou na prijaté slovo. Po druhom čítaní nasleduje Aleluja – je to slávnostná predohra Evanjelia. Evanjelium bude mať vždy zvláštne miesto v Novom zákone, ale aj v našich srdciach i v liturgii. Aleluja nech teda zvýrazní toto jedinečné miesto tohto čítania. A prečo pri evanjeliu stojíme? – Pretože Eucharistia je pokrmom vzkriesených. A vzkriesení ľudia stoja! Každé číta nie evanjelia je hlásanie spásy ľuďom dneška.

Ak slovo niekto hlása, iný by ho mal prijať. Odpovedať naň. Robíme to homíliou, vyznaním viery a spoločnou modlitbou. Homília je aktualizáciou čítaného slova pre nás dnes tu a teraz. Vždy musí stáť na slove práve počutom. Vyznanie viery prýšti z počutého slova a jeho výkladu a pripomína, že Eucharistia je Mysterium fidei – Tajomstvo viery, preto neprednášajme Vyznanie viery rutinne, ale s vedomím, že vieru prijímame, i odovzdávame. Napokon spoločná modlitba, teda prosby zahŕňajú dimenziu celého sveta. Ich príprava je často odsunutá bokom. No prosby musia vychádzať a čerpať z textov daného dňa, z udalostí týždňa, doma, či vo svete, z udalostí, ktoré prežíva celá Cirkev a naše spoločenstvo. Nebojme sa preto prosby aktualizovať, sprítomniť…

Myslieť si, že v liturgii slova všetko prechádza len a len ušami, by bolo veľkou chybou. Jej liturgická dynamika musí prechádzať celým naším telom. I takto vnímame počuté slovo. Všimnime si postoje pri liturgii slova – aby sa to, čo je často rutinou, dialo preto, aby sa slovo zabývalo v našom tele:

Dynamika liturgie slova má preniknúť celým naším bytím: uvoľnenie (posadenie), aby sme sa nechali naplniť počutým slovom, napätie (státie), aby sme nasledovali Krista, Nové blahodarné uvoľnenie pri homílii vďaka slovám, ktoré zasahujú ducha i srdce, nové napätie pri vyznaní viery a prosbách… je pochopiteľné, že potom si radi sadneme a oddýchneme.

Eucharistické vlny sú stopou slova, ktoré preniká, kladie otázky a pôsobí tak, že vzbudzuje túžbu po veľkonočnom pokrme. Práve teraz je vhodné povedať: Všetko je pripravené k hostine.

Eucharistická liturgia

Medzi liturgiou slova a eucharistickou liturgiou je nutný oddych k uvoľneniu a novému sústredeniu. Niekedy túto dobu zaplní zbierka (dnes sme ju vynechali), podfarbená hrou na organ. Nepodceňujme ju – podcenili by sme darcu, ale ani ju nepreceňujme – akoby sa peniaze prinesené k oltáru posväcovali. Zo všetkých starých liturgií vieme, že veriaci prinášali dary.

Podstatným zmyslom prinášania darov k oltáru je snaha vyjadriť, že Eucharistia nie je len modlitbou, ale aj pokrmom. Prinášame skutočný chlieb a skutočné víno – teda naozajstný pokrm. Druhý význam, spojený s obetovaním, nespočíva v prednášaných modlitbách (môžu sa vyslovovať potichu), ale v zmysle tohto gesta – prinášame chlieb, prinášame víno, aby sme spoznali, že všetko, čo máme, je od Boha Stvoriteľa. Na toto nadväzuje zmiešanie vody s vínom – symbol jednoty človečenstva a božstva v Kristovi. Posledná modlitba kňaza vyjadruje hlbokú pokoru – je to vzdanie sa seba samého, aby sme sa mohli stať jedinou obetou s Ježišom. (Sem patrí aj úkon umývania rúk.)

Eucharistická modlitba

Prefáciou, hoci by sa zdalo, že ide len o jednoduchý úvod – rýchlo vstupujeme do eucharistickej liturgie a tiež hlbšie, ako by sa nám mohlo zdať. Prefácia nie je predohra, ale určitý druh proroctva – obraciame sa k otcovi Ježiša Krista – a to je hlavný pohyb celej eucharistickej modlitby. A preto cítime nutnosť vzdávania vďaky – nielen za prinesené dary. Ďakovanie a oslava je naša odpoveď na Bohom danú milosť – preto spájame hlasy, aby sme vyjadrili to, že Boh je svätý. A ako inak to urobiť, ako trikrát opakovanou svätosťou, ktorou je Boh pomenovaný… Tento spev Sanctus, navodzuje atmosféru Izaiášovej vízie zo šiestej kapitoly jeho knihy. Výkrik obdivu a adorácie vyjadruje naše skutočné postavenie – prináša na naše pery očistný oheň a posiela nás do sveta ako prorokov.

Aby sme pochopili dynamiku a zmysel eucharistickej modlitby, musíme sledovať jej priebeh.

V prvej fáze si modlitba zachováva získané tempo: „Áno, naozaj si svätý…”, včera, dnes i naveky… ten Boh, ku ktorému sa teraz bytostne približujeme: nasleduje epikléza – vzývanie Ducha Svätého. On posväcuje chlieb a víno, aby sa Kristus uprostred nás sprítomnil.

Druhý prvok prichádza náhle, akoby nastal zlom: „V tú noc, keď bol zradený vzal chlieb…” – celá modlitba sa skláňa k slovám, ktoré sú tak staré, ako ľudstvo samo. Opakuje ich bez zmeny, ako keby modlitba v tejto chvíli mala vyrozprávať Ježišov skutok. Slová ustanovenia sú usporiadané podľa štyroch textov Písma (Mt, Mk, Lk, Pavol) a tvoria podstatnú časť tejto modlitby. Musíme si uvedomiť, že Eucharistia nie je stroj na vrátenie času. Nevraciame z minulosti niečo, čo je v našej spomienke, pretože Eucharistia je daná raz navždy – pre celú minulosť i budúcnosť Cirkvi. My dnes zvestujeme Pánovu smrť… až dovtedy, kým nepríde. Nie je to ani nová smrť, ani nová obeta, ale smrť a obeta sviatostne prítomná stále a dnes. Aklamáciou, ktorá je obrátená ku Kristovi, vyjadríme svoju vieru v úkon spásy Ježiša.

„Toto robte na moju pamiatku.” – Tento Ježišov príkaz dal podnet ku vzniku ďalšiemu prvku tejto modlitby – anamnéze. Je to činná pamiatka na to, čo Kristus koná vo svete. To, čo učinil Kristus raz navždy, koná ďalej i dnes.

Môže sa zdať, že po živej liturgii slova je eucharistická modlitba „uvoľnením”, ak aj nie ochabnutím pozornosti. Zdá sa, že eucharistické modlitby pre deti chcú odstrániť tento zdanlivý nedostatok. Ale eucharistická modlitba si stále zachováva svoju dynamiku: konštatuje ovocie Kristovej obety – Cirkev svätých, Cirkev živých, i Cirkev zomrelých. Je tu množstvo ľudí stojacich okolo samého Krista. A tak sa znovu potvrdia slová o tom, že Eucharistia vytvára Cirkev a Cirkev vytvára Eucharistiu.

Nie je ľahké prednášať eucharistickú modlitbu. Kňaz už nie je otočený chrbtom k ľudu, kedy jeho tvár nebolo vidieť. Teraz musí vziať na vedomie, že je videný. A ešte viac: musí hovoriť sám, tvárou k mlčiacemu ľudu. A preto musí vedieť podať modlitbu tak, ako to nebola len jeho modlitba, ale modlitba celého zhromaždenia.

Zdieľanie znamení
Prekročili sme klenbu, teraz môžeme sledovať oblúk, ktorý pomaly zostupuje k opačnému pilieru. Eucharistia nie je modlitbou, ktorá by ostala „visieť vo vzduchu”. Ona je modlitba, ktorá sa dovršuje, deje sa v konkrétnych úkonoch. Omšu nie je možné čítať, hovoriť, treba ju konať. Po veľkom Amen, ktoré ukončuje eucharistickú modlitbu, zbierame silu pre nové dianie a aj keď znova nasledujú slová, viac ide o činy. Otče náš je treba konať, máme ho žiť, má preniknúť celú našu bytosť. Aj pokoj treba konať, treba konať lámanie, treba konať prijímanie. To všetko hovorí o podstate sviatosti: to nie je jedna alebo viac krásnych myšlienok, je to konanie.

Dynamika opäť ostáva zachovaná: najprv modlitba Otčenáš, potom znamenie pokoja, lámanie chleba a prijímanie. Štyri znamenia: Otčenáš odkrýva našu identitu, je znamením synovstva, toho, že Boh nám dáva svoje meno, meno Otec. Boh, ktorý je nevýslovný, ktorého nie je možné vyjadriť, nám dovoľuje vstúpiť do jeho identity, prijíma nás za svojich, ako Otec svoje deti.

Znamenie pokoja je očakávané – je dôsledkom toho, čo bolo povedané. Ak sme synovia, navzájom sme bratmi. Tu sa stretávame s celistvosťou Kristovho tajomstva, a to je tajomstvo pokoja. Prijímame ho, ale zároveň odovzdávame svojim bratom a sestrám. Gesto priateľstva sa ale nekoná na povel. Musí vychádzať z plnosti srdca.

Znamenie lámania je znamením lásky. Tento obrad je omnoho hlbší a významnejší ako sa nám zdá. Ono dáva názov celému sláveniu: „Schádzali sa na lámanie chleba…” To, čo sa v tomto lámaní javí ako symbolické, je skutočnosť, že Boh sa vydáva do našich rúk. Nechá sa lámať človekom. Lámať preto, aby sa jeho láska rozmnožila, aby sa dala všetkým… tá istá a zároveň nerozdelená. Túto jednotu vyjadruje zas kalich. Ten sa nedá lámať, nedá sa rozdeliť, ostáva jeden, ako symbol jedinej Kristovej lásky, ktorá sa vydala za nás ako baránok vedený na zabitie. A to sa vyjadruje spevom o Baránkovi.

Znamenie prijímania je znamením spojenia s Kristom. V tomto úkone sa privteľujeme ku Kristovi a stávame sa spolu s ním obetou danou Otcovi. Tento pokrm nás premieňa a posilňuje nás v budovaní Cirkvi. Je to vyjadrené latinským výrok vrcholného stredoveku: Christus pascit corpus suum ex corpore suo per corpus suum. – Kristus živí svoje telo zo svojho tela svojím telom. To znamená: Kristus živí svoje telo, teda Cirkev, zo svojho pozemského tela, narodeného z Márie a potom vzkrieseného, svojím telom, mystickým, a to Eucharistiou. A tu je naplnenie celého slávenia.

Obrady poslania

Je dobré, že všetko má svoj koniec. Preto sa posledným pohľadom pozrime na to, ako nám záver osvetľuje zmysel slávenia. Objavíme opačnú symetriu, ako bola tá, do ktorej sme do slávenia vstupovali.

Najprv je modlitba po prijímaní, modlitba veľmi stará. Pripomíname si v nej dar, ktorý sme práve prijali a formulujeme prosby, aby nás tento dar premenil a nebol k nášmu odsúdeniu. Táto modlitba v skutočnosti pripravuje koniec, ohlasuje odchod. Obracia sa k stojacim ľuďom, ktorí v kostole strávili skoro hodinu a potvrdzuje, že oslava sa uzatvára. Je tu ešte čas pre záverečné správy – oznamy – čo sa dialo a čo sa bude diať. Je to starý obyčaj.

Najstarším obradom, starším ako kresťanstvo samo, je požehnanie. Tu vidíme presnú symetriu s úvodným privítaním. Tak, ako Boh prijal svoj ľud, prepustí ho a požehná ho prostredníctvom kňaza. Ten je opäť v neľahkej situácii: stojí tvárou v tvár zhromaždeným a sám im odovzdáva Božie dary, preto hovorí „nech vás žehná” a nie „nech nás”.

Posledným obradom je obrad poslania. Zaznie tu slovo „Choďte!”, ktoré treba vysloviť so všetkou zdvorilosťou, ktorú si vyžaduje. Je to poslanie „v Kristovi”, alebo lepšie „s Kristom”. Vzkriesený Pán je predsa rovnako prítomný na cestách sveta a udalosť z cesty do Emauz sa môže kedykoľvek začať znova.