banner s kostolmi našej farnosti

Rímskokatolícka farnosť Nitrianske Pravno
Filiálky: Malinová, Chvojnica, Solka




Veľký pôst – Popolcová streda a pôstne obdobie

Historicko-liturgický pohľad

Veľký pôst je kajúcim obdobím liturgického roka (patriacim do tzv. veľkonočného okruhu) veľmi silne zameraným na slávenie veľkonočného tajomstva. Do popredia tohto obdobia vystupuje pripomienka veľkosti a dôstojnosti krstu, neustále povzbudzovanie na pokánie a konanie skutkov dobročinnej lásky.

Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a trvá do Zeleného štvrtka, do večernej svätej omše na pamiatku Pánovej večere.

Pôst bol spočiatku (už v 2. storočí) bezprostredným prípravným časom na Veľkú noc a trval 40 hodín (začínal sa na Veľký piatok), ale už v 3. storočí sa rozšíril na celý Svätý týždeň. Štyridsaťdenný pôst zaviedol Nicejský koncil v roku 325, pričom chcel napodobniť Ježiša, ktorý sa po svojom krste postil 40 dní na púšti.

Cirkevní otcovia tu videli aj 40 dní, počas ktorých sa postil Mojžiš na vrchu Sinaj, prorok Eliáš cestou k Horebu, ako aj 40 rokov putovania Izraela po púšti.

Toto obdobie spočiatku začínalo šesť nedelí pred Veľkou nocou, ale pretože sa kresťania nikdy nepostievali v nedeľu (z pôvodných 42 dní ostalo po odrátaní nedieľ 36), už v 5. storočí pridali pred prvú pôstnu nedeľu štyri feriálne dni, čím sa dospelo k Popolcovej strede ako začiatku štyridsaťdenného pôstu.

Tento pôst spočíval v tom, že sa človek uspokojil s jedným jedlom denne (podľa antického zvyku väčšinou s večerou). K tomu sa pridala zdržanlivosť od mäsitých pokrmov a vína, neskôr aj zdržanlivosť od mliečnych výrobkov a vajec.

Dnešná pôstna disciplína predpisuje prísny pôst (zdržovanie sa jedenia mäsa od 14. roku života a pôst (iba jedenkrát denne sa najesť dosýta) od 18. do 60. roku života) na Popolcovú stredu a Veľký piatok.

So začiatkom pôstu je spojený obrad posypania hláv popolom na Popolcovú stredu. Tento obrad je veľmi symbolický a vzácny svojou históriou. Už v prvopočiatkoch kresťanstva je známa v Cirkvi prax verejného pokánia. Tí, ktorí sa previnili ťažkým hriechom, ako kajúcnici prichádzali na začiatku pôstneho obdobia, oblečení v kajúcom rúchu, do chrámu, kde boli posypaní popolom a vylúčení zo spoločenstva Cirkvi. (Po vykonaní pokánia ich biskup prijímal späť do Cirkvi na Zelený štvrtok.) Aj keď koncom prvého tisícročia postupne zaniká prax verejného pokánia, táto prax sa v Cirkvi zachovala dodnes, pretože symbolicky vyjadruje hriešnosť všetkých ľudí.

Popol, ako zbytok ostávajúci po vyhasnutí ohňa, chladný a zároveň očistený ohňom, oddávna bol symbolom smrti, a preto pre mnoho národov súčasťou smútočných obradov. Sedenie alebo líhanie si do popola a jeho sypanie na hlavu bolo už starým obyčajom Grékov, Egypťanov, Arabov či Židov. Človek tým vyjadroval svoje vedomie úbohosti stvorenia v pomere k Stvoriteľovi. „Prach si a na prach sa obrátiš” znie príznačná liturgická formula Popolcovej stredy. Popol, ktorý svojou ľahkosťou pripomína zemský prach, v človeku oživuje poznanie svojho pôvodu; preto sa stáva znakom pokánia, bolesti a ľútosti.

Starý zákon vyjadruje symbolom popola všetko pomíňajúce sa a bezcenné. Preto nachádzame popol tam, kde človek spoznáva hranice svojej existencie a nachádza sa tvárou v tvár smrti.

Posypanie popolom je svätenina, ktorou nám Cirkev vyprosuje milosť pravého pokánia. Popol sa pripraví z ratolestí požehnaných v Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka. Ratolesti sú symbolom pokoja, radosti a víťazstva. Popol z nich pripomína, že pokánie neznamená len pokorenie a trest, ale že má viesť k pokoju, radosti a víťazstvu.

Podľa súčasného poriadku sa obrad požehnania popola koná zvyčajne vo svätej omši po evanjeliu a homílii, pričom nahrádza úkon kajúcnosti, ktorý sa na Popolcovú stredu vynecháva. Kňaz po modlitbe požehnania pokropí popol svätenou vodou a označí na čele prítomných veriacich so slovami: Kajajte sa verte evanjeliu! alebo Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.

Zo šiestich pôstnych nedieľ každá má svoj charakter tým, že majú vlastné omšové texty a čítania. Prvé dve nedele ukazujú kresťanovi Ježišovu cestu, ktorá vedie cez boj proti zlobe a cez utrpenie ku spáse. Ďalšie tri nedele majú výraznú tématiku krstu.

Zvlášť však vyniká Štvrtá pôstna nedeľa, nazývaná aj nedeľa Lætare (podľa vstupnej antifóny Raduj sa, Jeruzalem (Iz 66, 10); lat. raduj sa = lætare.) V túto nedeľu kňaz používa rúcho ružovej farby (azda preto, že v túto nedeľu sa podľa dávneho zvyku kresťania obdarúvali ružou a pápež ešte donedávna žehnal v tento deň zlatú ružu, ktorú potom daroval nejakej významnej osobe). Je dovolené zdobiť oltáre kvetmi a hrať na organe slávnostnejšie ako počas pôstu.

Piata pôstna nedeľa je zas známa zvykom zahaľovania krížov a obrazov znázorňujúcich ukrižovaného Krista.

Touto nedeľou zároveň začína takzvaná doba umučenia (tempus passionis), kde vo všetkých omšových textoch i liturgických piesňach veľmi silno vystupuje do popredia Kristovo utrpenie.

Pôvodne sa obrazy a kríže zahaľovali po celý pôst, ale od 17. storočia sa tento zvyk zachoval len v posledných dvoch týždňoch. Dôvodom bolo to, že pôvodné kresťanské kríže (od 4. storočia) boli bez tela Ukrižovaného, zdobené len drahými kameňmi (crux gemmata); v románskej dobe zas vznikali kríže vyjadrujúce Kristovo víťazstvo nad smrťou – Kristus na nich stál ozdobený kráľovskou korunou – preto ich kresťania v čase umučenia a potupnej Kristovej smrti zahaľovali.

(Tento zvyk sa často vysvetľuje aj na základe slov evanjelia: „Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.” (Jn 8, 59)

Kríže sa potom odhaľujú až po obradoch Veľkého piatku a obrazy až pred začatím obradov Veľkej soboty.

Šiestou pôstnou nedeľou je Kvetná nedeľa, ktorá je začiatkom Svätého týždňa. V tento deň Cirkev slávi pamiatku slávnostného Pánovho vstupu do Jeruzalema a pamiatku jeho umučenia. Liturgia tejto nedele je význačná dvoma črtami: sprievodom s ratolesťami a prednesom pašií.

Najstaršiu zachovanú zmienku o procesii na Kvetnú nedeľu máme z konca 4. storočia (okolo r. 390) v diele Peregrinatio Silviæ Ætheriæ. V ňom sa opisuje, ako sa kresťania v Jeruzaleme popoludní zhromaždili na Olivovej hore, kde spievali a modlili sa. Okolo piatej hodiny popoludní sa prečítalo evanjelium o Pánovom vstupe do Jeruzalema, potom sa utvoril sprievod, kde biskup predstavoval Ježiša a veriaci mali v rukách palmové a olivové ratolesti, ktorým si symbolicky pripomenuli Pánov vstup do Jeruzalema.

Spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema sa teda odpradávna koná slávnostnou procesiou, ktorou veriaci slávia túto udalosť, pričom napodobňujú zvolania a gestá hebrejských detí, ktoré vyšli Pánovi v ústrety a nadšene volali Hosanna. Pri tejto procesii kňaz požehná prinesené ratolesti, prednesie evanjelium a vyzve ľud na procesiu, počas ktorej sa spievajú piesne na oslavu Krista Kráľa. Požehnané ratolesti uchovávané doma nám pripomínajú Kristovo víťazstvo, ktoré sme slávili procesiou. V omši sa potom vynechá úkon kajúcnosti a namiesto evanjelia sa prednášajú Pašie, ktoré sa môžu čítať alebo spievať. Je to časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie.

Počas celého tohto obdobia sa veľmi odporúča živšia a bohatšia účasť na liturgii, ako aj na pobožnosti krížovej cesty.

Krížová cesta je pobožnosť, ktorou si pripomíname utrpenia Pána Ježiša, jeho smrť a pochovanie, aby sme z tejto spomienky čerpali pre seba poučenia a posilu. Skladá sa zo 14 zastavení, krížikov, kde sú vyobrazené výjavy z cesty Ježišovho utrpenia.

Jej počiatky siahajú až do kresťanského staroveku do Jeruzalema, kde pútnici navštevovali posvätné miesta, po ktorých Kristus niesol svoj kríž. Dnešná forma krížovej cesty, ktorá má 14 ustálených zastavení, vznikla v 17. storočí v Španielsku. Odtiaľ ju najmä kapucíni rozšírili do Talianska, neskôr do Francúzska a inde.

Je to vlastne meditačná modlitba, ktorá, keď sa koná pri riadne ustanovených zastaveniach, je za obvyklých podmienok (sviatostná spoveď – stačí jedna na viacej úkonov, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca (raz Otčenáš a Zdravas); okrem toho treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj ľahkému), obdarená úplnými odpustkami. Vyžaduje sa, aby sa modliaci sa pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Pána Ježiša. (Ak sa pobožnosť koná verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo vedie pobožnosť.) Tí, čo sa pre vážnu prekážku nemôžu zúčastniť na krížovej ceste, môžu získať tie isté odpustky, a to čítaním a rozjímaním o umučení a smrti Pána Ježiša aspoň nejaký čas (napr. štvrť hodiny).

Veriaci, ktorý sa v piatok pôstneho obdobia po svätom prijímaní pomodlí pred obrazom Ježiša Krista Ukrižovaného modlitbu Dobrý a preláskavý Ježišu, môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.

Podľa tradícií Cirkvi treba v tomto svätom čase (v pôstnom alebo veľkonočnom období) pristúpiť k sviatosti zmierenia, aby sme mohli veľkonočné sviatky sláviť s čistým srdcom.

Počas celého pôstneho obdobia sa zakazuje zdobiť oltáre kvetmi a hudobné nástroje sa pri liturgii dovoľujú len na udržanie spevu, čo zodpovedá kajúcemu rázu tohto obdobia. Preto sa počas celého tohto obdobia vynecháva vo všetkých sláveniach spev Aleluja, a to aj na slávnosti a sviatky.

Celý pôst vlastne charakterizujú skutky pokánia a horlivejšia modlitba. Pokánie – podľa starej tradície – zahŕňa v sebe modlitbu, pôst a almužnu. O týchto skutkoch hovorí pápež Lev Veľký (†461), že modlitbou si udržiavame nepoškvrnenú vieru, pôstom nevinný život a almužnou ducha lásky. Táto veta sa môže stať programom pre každého kresťana nielen na pôstne obdobie, ale na celý život.

Liturgické úpravy počas pôstneho obdobia

Veriacim sa odporúča živšia a bohatšia účasť na liturgii pôstneho obdobia a na kajúcich sláveniach!!!

Liturgické úpravy

Celé pôstne obdobie – okrem slávností a sviatkov – si v liturgii zachováva kajúci a striedmy ráz. Prejavuje sa to hlavne hrou na organ a iné hudobné nástroje, ktoré sa dovoľuje použiť len na udržanie spevu.
Treba zdôrazniť, že táto úprava sa týka hry na hudobných nástrojoch, nie spevu!

Počas celého pôstneho obdobia sa vo všetkých sláveniach (aj na slávnosti a sviatky) vynecháva spev Aleluja.

Zakazujú sa všetky votívne omše. Môžu sa použiť omše za rozličných potreby, ale len na významných príležitostiach a so súhlasom miestneho ordinára.

Všetky spomienky v tomto období sa stávajú ľubovoľnými a slávia sa takto:
v omši: sa namiesto kolekty dňa berie modlitba dňa o svätom;
v liturgii hodín: v posvätnom čítaní z Otcov a responzóriu príslušného dňa sa pripojí vlastné čítanie o svätom s responzóriom a uzavrie sa modlitbou dňa o svätom; v ranných chválach a vo vešperách sa po záverečnej modlitbe, ktorej konklúzia sa vynechá, pripojí antifóna a modlitba dňa o svätom.

Táto antifóna, uvedená v breviári, sa nikdy nepoužíva v spojení s evanjeliovým chválospevom! Je aj uvádzaná len skratkou Ant. a poznámkou „v Pôstnom období na spomienku”, pričom antifóny k evanjeliovému chválospevu sú uvádzané: Ant. na Benediktus alebo Ant. na Magnifikat.

Na sviatky, slávnosti a pri osobitných sláveniach je Glória a v liturgii hodín Te Deum.

Odpustky

Kto koná pobožnosť krížovej cesty pri riadne ustanovených zastaveniach, môže za obvyklých podmienok (sviatostná spoveď – stačí jedna na viacej úkonov, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca (raz Otčenáš a Zdravas); okrem toho treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj ľahkému) získať úplné odpustky. (Ak chýba potrebná dispozícia alebo nie sú splnené tri základné podmienky, získavajú sa len čiastočné odpustky.) Vyžaduje sa, aby sa modliaci sa pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Pána Ježiša. Ak sa pobožnosť koná verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo vedie pobožnosť, pričom pri spoločnej verejnej pobožnosti sa môže použiť iba text schválený cirkevnou vrchnosťou pre verejnú pobožnosť.

Tí, čo sa pre vážnu prekážku nemôžu zúčastniť na krížovej ceste, môžu získať tie isté odpustky, a to čítaním a rozjímaním o umučení a smrti Pána Ježiša aspoň nejaký čas (napr. štvrť hodiny).

Veriaci, ktorý sa v piatok pôstneho obdobia po svätom prijímaní pomodlí pred obrazom Ježiša Krista Ukrižovaného modlitbu Dobrý a preláskavý Ježišu, môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.