banner s kostolmi našej farnosti

Rímskokatolícka farnosť Nitrianske Pravno
Filiálky: Malinová, Chvojnica, Solka




3. júl 2007 Mgr. Monika Siváková Kostoly a kaplnky

Kostol Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Nitrianskom Pravne

Stavebno-historický vývoj farnosti a kostola v Nitrianskom Pravne

Začiatkom 30. rokov 14. storočia sa našlo zlato na kráľovskej pôde Bojnického domínia, severozápadne od Pravenca. Na jeho vyťaženie boli pozvaní baníci zo stredoslovenských banských miest i z nemeckých krajín, ktorí krátko potom doosídlili mestečko Nemecké, dnes Nitrianske Pravno, ktoré sa písomne spomína v roku 1335 pod názvom Terra Prouna, neskôr sa v prameňoch uvádza aj ako Aranprouna (Zlaté Pravno). Nitrianske Pravno patrilo ako jedno z troch mestečiek k Bojnickému panstvu a z cirkevného hľadiska bolo do začiatku 15. storočia filiálkou Bojníc. Pod vplyvom hospodárskej prosperity baní na zlato a samotného rozkvetu mesta v roku 1401 magister Juraj s matkou Helenou, vdovou po vplyvnom palatínovi Leustachovi Jelšavskom, zriadili samostatnú farnosť, ktorej prvým farárom sa stal Andrej Renis. Do toho času bolo Nitrianske Pravno súčasťou tzv. bojnickej hradskej fary, ktorá bola jednou zo zložiek uhorskej cirkevnej organizácie v stredoveku a riadená bola z Ostrihomského arcibiskupstva. Hradské fary existovali takmer na všetkých kráľovských majetkoch, ktoré mali svoje kostoly na kráľovských hradoch. Súkromní vlastníci území mávali farský kostol iba výnimočne a v prípade, že tam kostol bol, nemohol byť uznaný za farský. Kým prevládal systém hradských fár, farári si zachovávali veľkú časť svojej samostatnosti. K zmene došlo najmä od začiatku 13. storočia, kedy sa začal drobiť kráľovský majetok a prevahu nadobúdal súkromný majetok. Množili sa fary klasického typu bez ústredia a závislosti na hrade. Dovtedajšie fary si zachovávali však administratívno-cirkevné prvenstvo vo svojich obvodoch, a to predovšetkým silou tradície, a preto z mnohých z nich neskôr vznikli vicearchidiakonáty, neskoršie dekanáty.

To bol aj prípad Nitrianskeho Pravna a okolitých obcí Bojnického panstva, kde takýto rozklad hradskej fary nastal v priebehu 14. storočia a novovznikajúce farnosti sa tak postupne odčleňovali spod závislosti od bojnického farára. Samostatnými farnosťami sa v 14. storočí a na začiatku 15. storočia stali Kľačno, Poruba, Malinová a Nitrianske Pravno. Filiálkami farnosti Nitrianskeho Pravna sa stali Vyšehradné a Tužina, ku ktorým na konci 16. storočia pribudla ešte Malinová s Chvojnicou a Solkou.

Už na konci 14. storočia v strede cintorína v juhovýchodnom kúte námestia Nitrianskeho Pravna stála gotická kaplnka a v jej blízkosti stála ešte jedna stavba, ktorá slúžila pravdepodobne ako márnica – karner alebo ako kostnica – ossárium. V súvislosti so vznikom samostatnej farnosti bol v tom období vybudovaný pravdepodobne i kamenný kostol, ktorý vznikol stavebným prepojením kostnice či márnice s kaplnkou. Prístavba vybudovaná v oblúkovitom štýle sa stala kostolnou loďou. Pod vežou viedla chodba do predsiene hlavného vchodu, a tým získal kostol podobu kríža. Kostnica bola neskôr prebudovaná a bola z nej vytvorená Kaplnka sv. Michala, ktorý je patrónom Nemcov. Kostol zaplatil bývalej farnosti Bojnice tzv. odlučné vo výške 6 guldenov a bol vyhlásený za samostatný spod tejto farnosti. Šestnástinu – časť cirkevného desiatku – však kostol musel naďalej odvádzať Ostrihomskému arcibiskupstvu. O odvádzanie cirkevného desiatku zo svojich filiálok viedla farnosť Nitrianske Pravno s farnosťou Bojnice ešte dlhé spory, ktoré boli adresované Ostrihomskému arcibiskupstvu a riešiť ich mal verejný notár Nitrianskej diecézy. Výsledok bol taký, že tento desiatok naďalej musel byť odvádzaný do Bojníc, čiže istá naviazanosť na pôvodnú bojnickú farnosť sa v stredoveku ďalej zachovávala.

Postupom času bol kostol rozšírený a reštaurovaný, a to v 16. a v 17. storočí. Druhá polovica 16. storočia bola charakterizovaná rozšírením myšlienok reformácie, vtedajší bojnickí zemepáni Turzovci boli evanjelici a aj poddaných obracali na protestantskú vieru. Tak sa stalo, že evanjelici ovládli takmer na sto rokov aj pravniansky kostol i faru, a ich pôsobenie trvalo do roku 1660, kým ich odtiaľto nevysídlila grófka Františka Kuenová, manželka Pavla Pálfiho. Ďalší katolícky kňaz v Nitrianskom Pravne sa potom spomína až v roku 1670, a bol ním Joachim Mechtel.

V 17. storočí prebiehali v Uhorsku protihabsburské povstania, počas ktorých v roku 1605 Bočkajovi kuruci vypálili kostol a zničili zvony, počas požiaru boli dokonca zničené vzácne listiny obce. V dôsledku týchto stavovských povstaní sa na hornej Nitre, i v Nitrianskom Pravne, napáchalo ešte množstvo škôd. V roku 1678 bol pravniansky kostol opäť spustošený a vypálený. Na začiatku 18. storočia bol kostol prestavaný a za pôsobenia miestneho farára Andreja Jána Guldena v roku 1715 konsekrovaný Lukášom Natalisom, biskupom belehradským, o čom bolo vydané svedectvo v kanonickej vizitácii z roku 1731. Ďalšie menšie prestavby sa uskutočnili v priebehu 18. storočia za pôsobenia miestnych kňazov Františka Ignáca Kolera a Jána Žolnyho. Do roku 1788 sa pochovávalo na tamojšom cintoríne, po tomto roku bolo pochovávanie v ňom zrušené. V roku 1819 miestny farár a rodák Anton Alojz Tencer dal opraviť vežu s hodinami a strechu a celý objekt bol zvonku i zvnútra vymaľovaný.

22. júla 1827 obrovský požiar celého námestia spôsobil, že sa roztopili vežové hodiny na kostole, odtrhli sa zvony, ktoré prerazili chrámovú klenbu. Počiatok opráv a rekonštrukčných prác sa začal v roku 1828 a trvalo 5 rokov, kým sa v opravenom kostole mohli opäť začať sláviť bohoslužby. Ale rozhodnutím vrchného stoličného sudcu z Prievidze z 8. októbra 1896 bol kostol z bezpečnostných dôvodov (opadávanie omietky, padanie strechy) úradne zatvorený. Rozhodnutie k tomuto kroku bolo výsledkom dlhoročných úvah, ktoré najprv smerovali k prestavbe a rozšíreniu kostola. Tak pôvodne rozhodlo obecné zasadnutie 7. decembra 1893, ale všetky snahy narážali na odpor grófa Jána Františka Pálfiho, zemepána Bojnického panstva. 2. januára 1897 sa vedúci predstavitelia obce rozhodli na základe znaleckého posudku stavebného inžiniera kostol s výnimkou veže a kaplnky sv. Michala zbúrať a na jeho mieste postaviť nový a priestorovo vyhovujúci. Ale gróf Pálfi (ktorého súhlas s týmto krokom bol potrebný, pretože na základe patronátneho práva mal práve on hlavné slovo pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa finančných záležitostí farnosti a kostola) nedal k zbúraniu súhlas. V tejto záležitosti zasiahlo Ministerstvo kultúry a biskup, a tak gróf Pálfi v roku 1904 napokon oznámil vedúcim predstaviteľom obce rozhodnutie, že finančne podporí výstavbu nového kostola iba natoľko, koľko by stálo jeho renovovanie. Uhradiť mal náklady vo výške 84,14%, zvyšok financií mali zaobstarať miestni farníci.

Práce na búraní kostola teda začali 20. októbra 1904. Postupne bol celý kostol (okrem veže po hodiny, desiatich kamenných stĺpov pod emporou, vstupnej haly a kaplnky sv. Michala spolu s komorou na náradie nad ňou) zbúraný a postavený odznova. Plány na postavenie nového kostola vypracoval budapeštiansky architekt Otto Sztehló. Základný kameň nového kostola bol položený 25. júla 1905 a mal vytvoriť trojloďový, v neogotickom štýle vystavaný halový kostol. Termín ukončenia stavby bol stanovený na leto 1906. Pri prestavbe bol odstránený aj historicky cenný organ slovenského organára Zorkovského.

Novopostavený chrám bol 1. septembra 1907 slávnostne konsekrovaný svätiacim biskupom z Oradey Dr. Jozefom Pavlom Lányim-Kežmarským, tunajším rodákom (* 1868 Nitrianske Pravno, + 1931 Budapešť). Konsekrácia nového kostola sa uskutočnila v deň výročia posvätenia starého kostola a asistovalo na nej 6 kňazov a 6 bohoslovcov. Trvala 3 hodiny a po nej bola slávená slávnostná svätá omša, na ktorej boli prítomní mnohí významní hostia, predstavitelia obce a veľké množstvo veriacich z miestnej farnosti, jej filiálok i zo susedných farností. Po skončení slávnosti nasledovalo slávnostné prijatie biskupa v obecnom dome, oslavy potom pokračovali aj vo farských budovách. S návštevou biskupa, ktorá trvala až do 4. septembra, bolo spojené ešte požehnanie dvoch sôch predstavujúcich malého Ježiša a sv. Imricha a požehnanie kríža, ktorý bol situovaný pred budovou kláštora.

Peňažné prostriedky pre nový kostol sa získavali okrem iného aj z výnosov z predstavení divadelných hier, ktorých v mesiacoch júl a august 1907 bolo odohraných asi 10. Ich autormi boli páni profesori Anton a Štefan Richterovci. O ďalšie vybavenie a zariadenie nového kostola sa okrem dôstojného pána Jozefa Bošániho a Mariánskeho združenia dievčat vo veľkej miere zaslúžil spomínaný profesor teológie, banskobystrický kanonik, miestny rodák Anton Richter (* 1861, + 1942), ktorý pre kostol zabezpečil viacero umeleckých diel, organ, nechal zhotoviť kazateľnicu, kaplnku Božieho hrobu so vzácnym oltárom z kararského mramoru a do kostola zaviedol elektrické svetlo. V roku 1926 Anton Richter zabezpečil pre kostol aj nový zvon (556 kg, terajší stredný zvon), ktorý odliala firma Oktaw Winter zu Branau.

V januári 1934 obstaral dekan-farár Jozef Petruch (* 1893, + 1960, posledný nemecký farár z Nitrianskeho Pravna) ručne vyrezávaný betlehem od Ferdinanda Prinotha z južného Tirolska. Vonkajšia fasáda a vstupná hala kostola boli v roku 1942 opäť obnovené. V roku 1947 sa do kostola nainštalovalo kúrenie, obnovilo sa elektrické vedenie, kostol bol ozvučený a pri tejto príležitosti sa elektrifikoval aj organ a zvony. Liturgické zariadenie kostola bolo po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) prispôsobené najnovším požiadavkám liturgických smerníc. Táto liturgická úprava však dodnes nie je ukončená a kostol by potreboval definitívne riešenie liturgického priestoru.

Na kostole sa postupne podľa potreby uskutočňovali aj ďalšie opravy. V roku 1979 boli nanovo nalakované lavice, vylepšená podlaha a obnovená maľovka na stenách. V rokoch 1982 – 1985 boli reštaurované štyri bočné oltáre a hlavný oltár. V roku 1990 bolo do kostola pridané podlahové kúrenie. V roku 2000 bol vykonaný stavebný zásah do interiéru kostola, konkrétne išlo o realizáciu schodiska z interiéru kostola na chór (severozápadná časť hlavnej fasády, pri kaplnke Božieho hrobu). V rokoch 2003 – 2004 sa prikročilo k statickému zabezpečeniu nosných vnútorných stĺpov pomocou betónového obloženia. V rokoch 2001 – 2005 sa vykonalo nové pokrývanie strechy a veže kostola meďou, na ktoré finančne prispievali miestni farníci a rodáci z Nemecka.


Stavebno-historická charakteristika nového kostola

Kostol Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Nitrianskom Pravne je samostatne stojaci trojloďový kostol s polygonálnym uzáverom svätyne, orientovaný severovýchodne-juhozápadným smerom. Medzi svätyňou a tromi pozdĺžnymi loďami je vsunutá priečna loď, tzv. transept. Nad krížením lodí sa nachádza strešná vežička, po slovensky nazvaná „sanktusník”.

Kostol má vstavanú vežu – jej hlavná časť je zachovaná zo starého kostola – po bokoch ktorej sa nachádzajú kaplnky sv. Michala a Božieho hrobu, a predstavanú vstupnú predsieň. Kaplnka sv. Michala, zachovaná zo 14. storočia, je najstaršou časťou stavby kostola. Má strop zaklenutý krížovou klenbou, s kamennými rebrami, bohato zdobený štukovou výzdobou v tvare kruhov s rozetkou. V súčasnosti je kaplnka presvetlená neogotickým oknom. Kaplnka Božieho hrobu, na severozápadnej strane hlavného vchodu, má strop podobne zaklenutý krížovou klenbou s lomenými výsečami nad oknami. Medzi touto kaplnkou a vonkajšou severozápadnou stenou je novovybudovaný interiérový vstup na chór.

Kostol je zastrešený sedlovou strechou nad hlavnou loďou, nad presbytériom a bočnými kaplnkami je strecha ukončená valbou.

Hlavná loď je zaklenutá valenou lunetovou klenbou s lomenými výsečami. Bočné lode sú oddelené od hlavnej lode medziloďovými arkádami, ktoré sú nesené na troch veľkých pilieroch kruhového prierezu, a jednom združenom polpilieri, pristavanom k pilieru strednej predsunutej časti chóru z každej strany hlavnej lode. Každý z pilierov má vystúpenú pätku so soklom, hladký driek a prstenec s korintskou hlavicou. Hlavná loď je presvetlená po oboch stranách štvoricou neogotických mozaikových okien, ktoré sú zo spodnej časti vymurované do tvaru parabolickej krivky, čím sa dosiahol zaujímavý tvar okien – spojenie troch oblúkov.

Bočné lode kostola sú presvetlené tromi dvojicami neogotických okien so zošikmeným ostením v spodnej časti, a trojicou neogotických okien, nachádzajúcimi sa v severovýchodnej časti každej bočnej lode. Bočné lode sú zaklenuté krížovou klenbou so segmentovými čelami, dosadajúcou na medziloďové piliere a vonkajšiu stenu kostola.

V bočných lodiach kostola sú umiestnené bývalé bočné oltáre, v severozápadnej časti víťazného oblúka, vľavo, je oltár Božského Srdca a v lodi oltár sv. Antona Paduánskeho, v juhovýchodnej časti víťazného oblúka je oltár Panny Márie Škapuliarskej a v lodi oltár sv. Jozefa.

Kostol má aj dva bočné vchody, z ktorých je momentálne funkčný len jeden, na juhovýchodnej strane, pretože v predsieni druhého je umiestnený betlehem.

Svätyňa je od lode oddelená polkruhovým víťazným oblúkom a vyvýšená o jeden schodiskový stupeň, zaklenutá valenou klenbou s lunetami a s naznačenými rebrami na hrebienkoch dosadajúcimi na konzoly s ornamentálnym rastlinným motívom. Presvetlená je trojicou veľkých neogotických mozaikových vertikálne aj horizontálne delených okien a dvomi menšími neogotickými oknami.

Dominantou svätyne je starý hlavný oltár so svätostánkom. Nachádza sa na ňom plastika Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa a po bokoch sochy sv. Štefana Uhorského a sv. Ladislava. Po bokoch svätyne sú umiestnené vchody do protiľahlých sakristií.

Chór (empora), v strednej časti vystupujúci smerom k svätyni, je murovaný s tromi arkádami na nosných pilieroch kruhového prierezu. Parapet je zdobený slepými arkádami so vzorom gotických mníšok. Nad parapetom je jednoduché kovové zábradlie. Dominantou chóru je dvanásť-registrový organ s pneumatickou traktúrou, dielo majstra Ota Riegera z Krnova, vyrobený v roku 1927 v Budapešti. Je darom kňaza Antona Richtera.

Veža kostola je prístupná schodiskom z prístavby nachádzajúcej sa na severozápadnej strane predstavanej predsiene. Cez kamenné pravotočivé schody je vstup na terasu s kamennou balustrádou a asfaltovou podlahou. Z terasy sa v priečelí hlavnej fasády na prvom podlaží nachádza vstup do veže. Veža je šesťpodlažná spojená rebríkovitými drevenými schodmi s drevenými doskovými podlahami na jednotlivých podlažiach. Na treťom podlaží sa nachádza vstup do krovu cez kovové dvere a mechanizmus vežových hodín. Štvrté podlažie s tromi zvukovými oknami s drevenými horizontálnymi žalúziami obsahuje drevenú konštrukciu pre štyri zvony. Zvony sú bohato zdobené reliéfmi, kartušami s nápismi, ako aj samotnými úchytkami ku kovovej konštrukcii. Na piatom podlaží sa nachádza vstup na ochodzu okolo celého obvodu veže, na ktorom sa nachádzajú tri ciferníky hodín. Veža je ukončená ihlanovitou strechou s malými vežičkami v nárožiach.

Vstup do priestorov krypty z interiéru kostola je nefunkčný. Priestory pod kostolom sú prístupné cez vstup z exteriéru z juhovýchodnej strany kostola.


Použitá literatúra

Magyarország vármegyéi és városai. NYITRÁVARMEGYE. Budapešť 1898.
HISTORIA DOMUS Farského úradu v Nitrianskom Pravne.
Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava 1967.
Nitrianskopravnianske zvesti, júl 2001.
Kadvolt, J. a kol.: Nitrianske Pravno 1335 – 1985. Nitrianske Pravno: Miestny národný výbor Nitrianske Pravno 1985.
Richter, S. M., Schwertsik, S.: Deutsch-Proben – wie es daheim war. Stuttgart: Hilfsbund karpatendeutscher Katholiken und Arbeitskreis Deutsch-Probener Heimatbuch 1979.
Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari 1876. Neosolii 1876.
Mišík, M.: Osídlenie hornej Nitry. Historický sborník kraja, 2, 1965, s. 5 – 72.