banner s kostolmi našej farnosti

Rímskokatolícka farnosť Nitrianske Pravno
Filiálky: Malinová, Chvojnica, Solka




Adventné obdobie

Adventné obdobie, známe iba na Západe a vytvorené podľa vzoru prípravného pôst­neho obdobia pred Veľkou nocou, je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána a časom, keď sa zameriavame na očakávanie druhého Kristovho príchodu. Aj slovo ad­vent je odvodené z latinského slova adventus a znamená príchod.

Pôvod adventu

Adventné obdobie má dvojaký pôvod, ktorý je možné jasne rozoznať v liturgických textoch ešte aj dnes. Najstaršie svedectvo adventu pochádza zo Španielska a z Galie, kde sa liturgia pod vplyvom galsko-írskeho mníšstva vyvíjala inak ako v Ríme. Už v pôstnom poriadku biskupa Perpetua z Toursu (†490) je príprava na vianočné sviatky spojená s pôstom trikrát v týždni a s eschatologickým rázom a začínala sa už na sviatok svätého Martina. Trvala teda šesť týždňov. Jej náplňou mala byť modlitba a hojnejšia účasť na bo­hoslužbách (koncil v Zaragoze r. 380).

Od šiesteho storočia možno sledovať počiatky adventnej liturgie aj v Ríme. V tejto dobe prípravy na Vianoce, ktorá tu trvala len tri týždne, sa zdôrazňovalo Božie vtelenie a očakávanie Kristovho narodenia. Tým bol daný mariánsky charakter a zdôraznený výz­nam Božej Matky Márie v dejinách spásy Božieho ľudu. V Ríme bol advent spájaný aj so zimnými kántrovými dňami. Už liturgická kniha sakramentár mesta Ríma pochádzajúci z čias pápeža Gre­gora Veľkého (590 – 604) obsahuje štyri nedeľné a tri kántrové omše s adventným charakte­rom.

Rímsky štvortýždňový advent sa presadzoval len váhavo, aj keď napr. pre Franskú ríšu ho nariadil už kráľ Pipin a jeho syn Karol Veľký, a po dlhú dobu bol v rôznych diecé­zach advent štvor, päť alebo až šesťtýždňový. Až v stredoveku sa oba pohľady na advent pomaly spájajú a až od roku 1570 sa rímsky zvyk štyroch adventných nedelí rozšíril na celom Západe, aj keď napríklad milánska liturgia má dodnes šesťtýždňový advent.

Pohľad na advent je teda jasne odlíšený – v Galii badať eschatologický ráz spojený s pôstom, vynechaním spevu Glória, AlelujaTe Deum a používanie fialovej liturgickej farby. Treba však povedať, že aj keď rímska liturgia pod vplyvom galskej liturgie v 12. storočí prijala na toto obdobie fialovú liturgickú farbu a vynechala spev Glória, v Ríme sa advent nikdy neslávil ako kajúce obdobie – jasným dôkazom je spev Aleluja, ktoré sa tu nikdy nevynechávalo. O týchto kajúcich prvkoch liturgické príručky píšu, že ich dôvod je iný ako v pôste. Ide o to, aby spev anjelov na Vianoce opäť zaznel ako niečo nové a aby radosť z očakávania nezatienila radosť zo skutočného stretnutia sa s Pánom. Od vydania Kódexu kánonického práva z roku 1917 už nie je záväzný ani adventný pôst.

Aj na Východe nájdeme určitú prípravu na Vianoce, avšak nijaká východná liturgia nemá taký Advent ako je rímsky. V byzantskej liturgii sa v predvianočné nedele koná pa­miatka „všetkých otcov, ktorí sa postupne zapáčili Bohu, od Adama až po Jozefa, manžela prebla­hoslavenej Bohorodičky”. Sýrsky obrad nazýva nedele pred Vianocami Týždne zvestovania; v západosýrskom je ich päť, vo východosýrskom sú štyri. Slávi sa v nich zvestovanie spásy Zachariášovi, Márii, návšteva Panny Márie, narodenie Jána Krstiteľa, posolstvo anjela Joze­fovi.

Adventná liturgia

Adventné obdobie sa začína prvými vešperami nedele, ktorá pripadá na 30. novem­bra alebo je mu najbližšia, (teda v rozmedzí od 27. novembra do 3. decembra) a končí sa pred prvými vešperami Narodenia Pána. Toto obdobie liturgického roka nám predstavuje trojitý príchod Spasiteľa: 1. vtelenie sa Božieho Syna a jeho narodenie na svete; 2. nepretr­žitý príchod vo sv. omši a vo sv. prijímaní pod podobami chleba a vína na oltári a do nášho srdca; 3. jeho príchod na konci sveta ako príchod Sudcu sveta. Preto sa Adventom začína aj nový cirkevný rok, v ktorom Cirkev znova prechádza tajomstvami Pána a pre­žíva celý život svojho božského Ženícha. Advent nám pripomína tých 4000 biblických ro­kov, počas ktorých celé ľudské pokolenie očakávalo Adamovi, Eve a patriarchom prisľú­beného a prorokmi predpovedaného Mesiáša: Povedzte dcére Siona: „Hľa, prichádza tvoj spasiteľ. Hľa, váš Boh. On sám príde a spasí vás.” (Iz 62, 11 a 35, 4).

Dve hlavné myšlienky adventného obdobia – narodenie Pána a očakávanie jeho druhého príchodu – delia ho na dve časti: 17. december je dňom, ktorý tvorí hranicu.

Prvá časť dáva dôraz na očakávanie druhého príchodu Krista na konci vekov, je to tzv. eschatologický advent. Druhá je prípravou na stretnutie s Kristom v jasliach, nazvaná aj historický advent. Toto delenie je badateľné v liturgických biblických textoch, ako aj v modlitbách. Spojivom všetkých liturgických textov oboch častí adventu sú čítania z Knihy proroka Izaiáša, ktoré predstavujú túžbu po očakávanom Mesiášovi. Evanjeliá sú vzaté od Matúša a Lukáša a hovoria o udalostiach, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša, predstavujú osobnosti Márie a Jána Krstiteľa, ktorí sú zvláštnym spôsobom spojení s Ježišom.

Jasnú líniu adventu tvorí čítanie evanjelia – na prvú adventnú nedeľu hovorí evan­jelium o druhom Kristovom príchode, na druhú nedeľu obsahuje výzvy na pokánie z úst Jána Krstiteľa, na tretiu nedeľu opäť predstavuje Jána Krstiteľa, ktorý poukazuje na osobu Krista a štvrtá adventná nedeľa nás stavia bezprostredne pred narodenie Krista.

Tretia adventná nedeľa je nazývaná aj Nedeľou Gaudete podľa prvého slova vstup­ného verša Gaudete in Domino semper (Radujte sa v Pánovi!). Pri omši ja zvlášť nápadné ru­žové rúcho, ktoré zatláča vážnu fialovú farbu a signalizuje predvianočnú radosť. Je tu po­dobnosť so štvrtou pôstnou nedeľou (Nedeľa Lætare).

Adventná liturgia má aj zreteľnú mariánsku črtu, pretože dáva výrazne zaznieť predpovediam prorokov o panenskej matke a o Mesiášovi a pobáda veriacich, aby rozjí­mali o nevýslovnej láske, s akou Mária očakávala Božieho Syna. Preto sa v adventných dňoch do 16. decembra vrelo odporúča ako osobitná úcta Panne Márii častejšie používať omšové formuláre o Panne Márii, takzvané rorátne sväté omše, nazvané podľa vstupného spevu Rorate cœli de super (Roste nebesia z výsosti). Tieto omše sa v dnešnej dobe môžu sláviť aj vo večerných hodinách.

Organ a iné hudobné nástroje, ako aj kvetinová výzdoba oltárov, sa v tomto období používajú s takou umiernenosťou, aby sa nepredchádzalo plnej radosti z Narodenia Pána. Keďže toto obdobie má byť charakteristické radostným očakávaním, o to radostnejšie by sa to malo prejaviť na speve.

Zvyky adventu

Zvyky adventného obdobia sa na jednej strane spájajú s očakávaním Vianoc (ad­ventný veniec, adventný kalendár, sprievody s obrazom Panny Márie v požehnanom stave hľadajúcej prístrešie v Betleheme, barborky…), na druhej strane ide aj o niektoré predkres­ťanské zvyky spojené so zimným slnovratom (Lucia, hlučné zvyky okolo svätého Miku­láša…).

Dnes už málokto vie, že s adventom súvisí aj sviatok sv. Martina (11. november). Býval to posledný sviatok pred šesťtýždňovým adventným pôstom v dnešnom Francúz­sku, preto sa konali aj karnevalové veselice, rovnako ako pred Popolcovou stredou, a pri sviatočnom hodovaní sa jedla svätomartinská hus.

Adventné vence sa v katolíckych kostoloch udomácnili až v tridsiatych rokoch 20. storočia, ich prevzatie z protestantskej tradície však má zmysel. Sú znamením nádeje a slávy toho, ktorý prichádza, ako to ukazujú ozdobené vetvičky. Štyri adventné sviece symbolizujú počet adventných nedelí a pribúdajúce svetlo príchod Svetla sveta – Ježiša Krista.

Advent je teda časom, ktorý nás svojím charakterom priam vyzýva na dôslednú du­chovnú prípravu, prehĺbenie svojho vzťahu ku Kristovi a Cirkvi a predovšetkým k radostnému očakávaniu stretnutia s Kristom vždy, keď prichádza medzi nás, teda aj pri každej svätej omši.